Časť 7.-Dôvody

1. listopadu 2012 v 20:58 | Ren |  Proroctvo Elfov
Tak som tu zas ... ospravedlňujem sa za oneskorenie, ale nová škola mi dáva zabrať... stále musím niečo kresliť... raz ma z toho porazí... ale k veci :) je tu sedmička... dúfam, že sa bude páčiť a nejako vo vás vytvorí pocit, že si chcete prečítať ďalšie pokračovanie... prajem príjemné čítanie minna ^^



,,Lina, môžeme ísť? Už musíme byť u Kentara." Pýtal sa Akio Liny po polhodine čakania v jej dome.
,,Prepáč už to bude. Len som musela zvesiť mokré prádlo zo sušiaka na záhrade. Bojím sa, že začne pršať." Odvetila mu Lina takmer pokojným no stále mierne roztraseným hlasom. Keď odložila takmer suchú bielizeň na to správne miesto, vyzliekla si čierny plášť a položila ho na sedačku oproti dverám. Vtedy už mohli konečne vyraziť za dočasnou Hlavou Klanu.


Prechádzali cez úplne prázdnu dedinu. Všetci boli doma a smútili. Traja najlepší kamaráti šliapali po cestičke plnej lístia. Ten zvuk ich ukludňoval a napĺňal pocitom úplného pokoja. Pripomínalo im to detstvo. Kedy sa ako malí zoznámili. V ten deň padalo lístie zo stromov tak ako teraz.

Malá elfka sedela na trávniku a plietla si venček z kvetov Forovníkov. Sú tak nebesky modré až to nebolo možné. Dievčatko si kludne sedelo na tej najmäkšej tráve v dedine, keď zrazu ku nej prišiel hlúčik ďalších detí.
,,Zmizni odtiaľto! Nemáš tu čo robiť. Toto je naše miesto a ty k nám nepatríš. Si len obyčajný zbabelec bez rodičov." Kruto a nemilosrdne jej hovoril jeden z chlapcov a pritom jej dal facku na líce. Dievčatko to vzalo statočne a nevyronilo ani slzu. Nedala ani trochu najavo, že ju udreté líce veľmi nepríjemne bolelo a pálilo.
Keď chlapec videl, že to s ňou ani nepohlo. Dal jej znovu facku, no už na druhé líce. Dievčatko to odhodilo na druhú stranu, ale ona sa znovu pozbierala, vstala, vzala si do rúk svoj precízne upletený venček a zopár kvetov a vydala sa na odchod. No chlapec jej ho vytrhol z ruky zo slovami: "Tie kvety tu narástli a aj tu ostanú!" hodil ho o zem a podupal. No dievčatkom to stále nepohlo. Aspoň navonok to nebolo poznať, ale vo vnútri neskutočne trpela. Nakoniec sa otočila a odišla.

V ten deň mala sedem rokov a ako každý rok si išla upliesť venček, no tento krát sa jej to nepodarilo. Keď si bola istá, že ju nikto nesleduje sadla si pod najnižší strom, oprela sa o kmeň a schúlila sa do klbka. V tom momente začala plakať, potichu no bolestivo. O chvíľu počula niekde blízko nej šuchotať lístie. Rýchlo prestala plakať, vedela, že sú to kroky niekoho z dediny. No nebola moc šikovná. Skôr ako to spravila už k nej pristúpil niekto neznámy. Bolo to dievčatko asi o rok staršie ako ona a prekvapenými očami sa na ňu pozrelo.
,,Ahoj, stalo sa ti niečo? Počula som plač tak som sa prišla pozrieť." Pýtala sa malá elfka druhej. V tom Dievčatko zodvihlo hlavu a pozrelo sa do jej očí svojimi prenikavými a videla, že zmeravelo akoby od strachu.
,,Ň...nie, nič sa nestalo to sa ti muselo len zdať. Ja som neplakala. Nie som zbabelec ani citlivka." Odvetilo jej tvrdo malé dievčatko. V tom sa o rok staršia elfka na ňu usmiala, sklonila sa k nej a prisadla si.
,,Vieš," začala pomaly, ,,to, že plačeš nie je zbabelstvo alebo žeby si bola citlivka. Je to skôr niečo čo potrebuješ aby ti bolo lepšie keď je ti smutno. Tak mi to hovorieva mama. Ešte mi hovorieva, že po plači vždy príde smiech. Tak sa usmej aby sme to potvrdili." Povedalo jej dievčatko a chytilo ju za ruku. ,,Vôbec nevyzeráš ako zbabelec a nie si ani strašidelná. Budeme kamarátky?"
Dievčatko s tvárou umočenou od sĺz na ňu vyvalilo oči tak ako asi nikdy. ,,Ty sa chceš so mnou kamarátiť?" pýtala sa neveriacky.
,,Áno, prečo by nie? Alebo ty sa so mnou nechceš?" pozrelo sa na ňu smutne a so sklamaním v očiach.
,,Nie, nie, chcem sa s tebou kamarátiť. Som rada, že si sa ma to spýtala. Ja ešte kamarátku nemám. Len kamaráta." Povedalo jej prekvapené dievčatko ešte stále s mokrou tvárou.
,,Tak ja budem tvoja prvá kamarátka. Volám sa Anade." predstavilo sa jej s úprimným úsmevom na tvári a s láskou v očiach.
,,Ja... ja som Lina." Odpovedalo s myšlienkou, že ako počula jej meno tak hneď zmení názor, že sa s ňou bude chcieť kamarátiť.
,,Ja viem ako sa voláš." Povedala jej Anade a vzala ju za ruku.

,,Toto bol ten strom Anade, pamätáš?" pripomenula jej Lina keď prechádzali tým istým miestom ako pred deviatimi rokmi.
,,Pamätám." Odpovedala jej s nežným úsmevom a pokračovali ďalej.


Kým došli ku Kentarovi, Anade sa od nich odpojila, šla rovno domov. Za rodičmi. Lina s Akiom zaklopali na dvere jeho sekretárky a po jej odozve otvorili dvere a vkročili dnu. Hneď to oznámila Kentarovi a ten ich v tom momente aj prijal. Keď vchádzali Kentaro sa práve lúčil s neznámym elfom. Nikdy ho nevideli, preto boli zvedaví kto to bol. Bol vysoký a chudý, no vyzeral silne e nebojácne. Cez tvár mu viedla nepekná jazva, ale len dodávala dojem jeho odvážnosti.
,,Ehm... nerušíme?" spýtal sa podozrievavý Akio.
,,Kdeže, ja práve odchádzam. Rád som ťa zase videl Kentaro, dúfam ale, že nabudúce to bude za iných okolností. Tak teda dovidenia." Rozlúčil sa neznámy s Kentarom a mladými elfami a odkráčal preč z miestnosti dverami, ktoré Akio ešte stále držal otvorené.
,,Ak sa môžem spýtať, kto to bol?" pýtala sa Lina
,,Starý známy. Volá sa Firlon, kedysi sme spolu bojovali v odboji v hlavnom meste. Teraz ho sám vedie. Je to úžasný bojovník. Tú jazvu mu spravil jeho zatiaľ najťažší súper. Bohužiaľ som to bol ja. Boli sme mladí a nerozvážni. Stále sme si dokazovali svoju silu a predvádzali sa. Až sa nám to raz vymklo z rúk. Nešťastnou náhodou som ho mečom zranil priamo na tvári. Doteraz toho ľutujem. Ale on mi odpustil už v ten deň. Je to dobrý priateľ."

,,A teda čo tu chcel?" pýtal sa zvedavý Akio.
,,Ako som už vravel je veliteľom najvyššieho odboja a chráni Hlavu celého spoločenstva elfov. Čiže má informácie z pravej ruky. Informoval som ho o tom čo sa stalo a on hneď prišiel a oznámil mi zaujímavú informáciu. Vraj napadli minimálne dvadsať ďalších klanov. Preto sa nemáme obávať toho, že elfovia budú upriamení priamo na nás. No aj tak práve nám pošle Firlon veľkú posilu na ochranu klanu a vás dvoch. Hlavne teba Lina, upútala si pozornosť medzi upírmi a oni to nenechajú len tak. Časom si aj ďalšie klany všimnú, že sa u nás bude odohrávať čoraz viacej bojov. My to musíme utajiť, čo najlepšie sa bude dať." Oznámil im to už ako hotovú vec.
,,Ale, prečo práve nás? Prečo nedajú posily aj ostatným dedinám?" nechápala prekvapená Lina.
,,Pretože vy ste elfovia z proroctva. Vlastne ty určite Lina, ale o Akiovi si nie sme úplne istí. No s veľkou pravdepodobnosťou je on ten druhý. Verte mi, že ani by ma nenapadlo, že práve vy dvaja to budete. Je to nečakané a prekvapivé. Ale ako som povedal budete pod ochranou ako to len bude možné." Odpovedal jej stroho.
,,Je to všetko síce milé a obetavé, ale ešte stále ani len netušíme o akom proroctve to stále hovoríte. Takže poriadne nechápeme o čo tu ide." Akio naňho nechápavo hľadel a čakal na odpoveď.
,,O tom nevie nik. Vlastne do toho napadnutia o tom nikto ani len netušil. Vedeli o tom len najvyšší každého jedného klanu v magickom svete. Je to vysoko tajné a strážené. Hlavy spoločenstiev sú tým pobúrené, nevedia odkiaľ tá informácia ušla. No vedie ich len k jednej odpovedi. Za všetko môžu upíry. Ich hlavne sa to proroctvo týka a asi dostali strach. No netuším prečo práve teraz. To proroctvo sa mohlo naplniť aj o niekoľko rokov, desaťročí či storočí. Musia na to mať pádny dôvod, že začali práve teraz. A toho sa práve obávame. Nevieme čo od nich ešte máme čakať, čoho sa máme báť a čomu sa máme brániť. No jedno je isté, tento boj bude trvať ešte dlho a viacerí v ňom prídu o život."
,,Aké je znenie toho proroctva?" pýtala sa vyplašená Lina a pohľad upierala niekde do zeme.
,,To vám nemôžem prezradiť. Ako som vravel, je to stále tajné a nik ani vy sa o ňom nemôže dozvedieť." Oznámil jej Kentaro.
,,Protirečíte si! Prečo o ňom nemôžeme vedieť keď sme jeho súčasťou? Hovorí sa tam predsa o nás dvoch. Tak prečo by sme to nemohli vedieť?" kričala Lina so zúfalstvom v hlase.
,,Lina, ukľudni sa! Vieš s kým hovoríš?" osočil ju Akio.
,,Prepáčte." Ospravedlnila sa celá červená a zahanbená svojím výstupom.
,,V poriadku, chápem tvoje rozhorčenie. No dôvody sú jednoduché. Prvý: nie je bezpečné aby ste o ňom vedeli, pozrite kam to priviedlo Akralona. Vy budete jednoduchší cieľ ako on. A druhý: v ten správny čas sa o ňom dozviete. Budete o ňom vedieť všetko. Detaily, príčiny, históriu, pôvod. Skrátka všetko. No ešte nie je ten správny čas. Potrebujete zosilnieť, zdokonaliť sa v boji, v používaní čarov a zaklínadiel, vo vedomostiach. Musíte sa stať dospelými. Až vtedy budete schopní poniesť bremeno proroctva." Ozrejmil jej Kentaro.


Obaja naprázdno preglgli a čakali čo bude nasledovať ďalej. Nevedeli na čo sa spýtať. Všetko sa zrazu zdalo také zložité a ťažké. Nevedeli si predstaviť ako toto všetko budú musieť zvládnuť. A najviac ich trápilo, že len kvôli nim príde o život toľko elfov. Nezostávalo im nič iné len trénovať čo najviac sa bude dať. Musia byť statoční, sebavedomí a odvážni. Nerobia to pre seba, ale pre ostatných, pre svojich priateľov, rodiny, pre celý magický svet. Už len z tej predstavy, čo všetko ich čaká im liezol mráz po chrbte.

,,A ako to všetko dosiahneme. Čo máme robiť?" opýtal sa sebavedomo Akio.
,,Práve preto som si vás zavolal. Oznámim vám náš plán ako z vás vytvoriť tých najlepších čarodejníkov, zaklínačov, bojovníkov a elfov v celej histórii spoločenstva. Aspoň sa o to pokúsime."



POKRAČOVANIE NABUDÚCE
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama