Časť 6.- Smútok

2. září 2012 v 0:42 | Ren |  Proroctvo Elfov
Takže... táto časť išla celkom ľahko pri mojej nálade... len neviem ako vás zaujme :) potrebujem aby ste boli v napätí čo s abude diať ďalej ... preto tam nie je to čo ste asi očakávali :D prajem príjemné čítanie ;)




Ráno nezačínalo nijak nezvyčajne. Vlastne okrem toho, že sa museli pripravovať na pohreb. Lina spala ako zabitá, no aj tak sa zobudila úplne vyčerpaná a navyše smutná. Musela sa rozlúčiť so svojím strýkom. So svojou jedinou rodinou. Tak rýchlo ako ho získala tak rýchlo ho aj stratila. Nedokázala vysvetliť ten pocit ktorý cítila. Nebol to pocit smútku aký by očakávala. Bol iný, ale nevedela ho vysvetliť. Bolo to niečo čomu nerozumela a vlastne ani rozumieť nechcela.
Ešte stále neverila tej vete, ktorú jej Akralon oznámil, že je jej strýko. Má pocit, že je to len zlý vtip. Cítila smútok za mužom, ktorý bol jej vzorom. Celé tie roky ho obdivovala za jeho prácu. To čo dokáže sa jej zdalo nemožné. Ochraňoval celú ich dedinu po boku odboja keď bolo treba. Ale teraz to nedokázal. Nestihol to. Kvôli čomu? Kvôli tomu, že v ten večer čakal na Linu? Len kvôli nej Akralon zomrel? Tieto otázky jej behali hlavou celé ráno. Nemohla sa zbaviť pocitu, že za to môže len a len ona. Keby ju nemusel čakať, mohol odísť. Mohol im ísť pomôcť a ešte stále by žil.
Podľa toho čo jej bolo povedané, Akralon vyhodil do povetria svoj dom aj s upírmi, pretože bol pre nich veľmi cenný a bolo ich tam priveľa nato aby sa im dokázal ubrániť sám. Vraj skrýval rôzne tajomstvá, ktoré by sa im hodili a on nechcel riskovať, že naňho použijú mágiu nato aby ich zistili. Nechcel aby ho očarovali kúzlom, vďaka ktorému by im povedal všetky tajomstva svojho klanu nebodaj celého spoločenstva elfov a ďalších čarovných bytostí. Ako Hlava dediny, ten Najvyšší vedel toho veľmi veľa. A to sa mu teraz stalo osudným.

Po celom klane sa rozniesla správa, že chceli zistiť, kto je tými elfmi z proroctva. Akurát, že nikto o nijakom proroctve nevedel. Vedeli o ňom vždy len najvyšší klanov a celého spoločenstva. Bolo zakázané čoby len sa o ňom zmieniť. A teraz sa to dozvedel celý klan a nezostane to len pri nich. Čoskoro sa tá správa dostane všade. Bude o tom vedieť každý jeden elf, každá jedna kúzelná bytosť. A nikomu neujde detail, že práve v ich dedine sa stala táto spúšť. Hneď si daju dve a dve dokopy a zistia, že je to niekto z nich.


,,Si hotová?" spýtala sa Anade keď vošla ku nej do domu. Lina k nej bola otočená chrbtom a stále premýšľala nad tým všetkým čo sa odohralo, takže si nevšimla, že vôbec prišla.
Anade si toho všimla a tak sa za ňou vybrala, že ju z toho premýšľania prebudí. ,,Lina, vstávaj! Musíme ísť." Chytila ju za plece. Lina sa jej zľakla tak hrozne až chytila dýku, ktorá ležala hneď na hnedom vyrezávanom stolíku vedľa nej. Nevedela kto to je no keď sa obrátila k nej a priložila jej ju na krk tak si všimla, že je to Anade. Anade na ňu zhrozene pozerala a nevedela čo má povedať. Ona sa zľakla oveľa viac ako Lina.
,,Ó Satom, prepáč Ane. Ja... nevedela som, že si to ty. Bol to reflex. Prosím odpusť mi. Nechcela som." Ospravedlňovala sa jej zúfalá Lina.
,,Povieš mi dofrasa, čo to malo znamenať? Mohla si ma zabiť. Rozprávala som na teba a ty si si ma nevšimla?" pýtala sa ešte stále vystrašená.
,,Ja... ja... ja neviem. Proste sa nedokážem sústrediť. Ani som nezaregistrovala, že si tu natož aby som ťa ešte počula. Prepáč mi to prosím, prepáč." Vysvetlila jej úplne zničená zo svojej reakcie.
,,Nehnevám sa na teba, len ma to dosť prekvapilo. Viem aká si opatrná, ale toto je priveľa. Čo ťa prinútilo takto sa správať?" bola zvedavá a čakala na odpoveď.
,,Teraz nie, teraz ti to nedokážem povedať. Nejde to. Neskôr, dobre?" uisťovala ju s výrazom, že jej môže dôverovať.


,,Bojím sa o teba! Neviem čo sa s tebou deje. V poslednom čase som mala pocit, že sa mi vyhýbaš, ale vravela som si, že si to len namýšľam. Že je to len preto, lebo nevieš čo budeš robiť. Ale teraz už vieš a si ešte horšia. Si úplne mimo. To ťa Akralonova smrť až tak moc zasiahla? Ver, že zasiahla všetkých nie len teba. Všetci sú z toho smutní." Pozrela sa na ňu spýtavým a smutným pohľadom.
,,To nie je pravda! Nevyhýbala som sa ti, len som musela premýšľať. Bolo to pre mňa veľmi dôležité, preto som sa s nikým vtedy nerozprávala. A Akralon? Vieš, cítila som k nemu niečo iné ako vy ostatní. On sa ku mne správal vždy milo, priateľsky a láskavo keď ma stretol. Veľakrát mi pomohol keď som potrebovala. Zaujímal sa či niečo nepotrebujem, či ma niečo netrápi. Bol pre mňa vzorom. Vždy som chcela byť ako on. Bol dokonalý. A teraz? Teraz tu nie je. Je mi hrozne smutno. Teraz mi došlo, ako ti to hovorím, že som ho brala skoro ako otca. To preto ma jeho smrť tak dostala." Vysvetlila jej Lina a od posledných slov pozerala ako duchom neprítomná do zeme.
,,Lina..." hľadela na ňu Anade so zúfalým výrazom v tvári.

,,Nechcem vás rušiť, ale už musím ísť." Oznámil im Akio potom ako zaklopal a keď mu nikto neotváral otvoril si sám. ,,Čo sa deje?" spýtal sa prekvapený z ich reakcie. Ani sa naňho nepozreli. Anade pozerala na Linu a Lina hľadela stále do zeme. Akio prišiel k Line a vzal ju za ruku. Potiahol ju k sebe a povedal: ,,Musíme ísť. Zvládneš to?" Lina naňho ani len nepozrela len prikývla. Anade na Akia pozrela v ten istý moment ako on na ňu a usmiali sa na znak, že môžu ísť.


Po cestičkách sa hrnuli všetci elfovia z klanu. Čierne, tenké a priehľadné plášte im ofukoval jemný vetrík. Už bolo všade vidieť, že jeseň prichádza. Lístie stromov šumelo, odpadávalo z konárov a padalo na zem k nohám elfov. Každý jeden ich krok bolo počuť. No to nebolo jediné čo tam bolo počuť. Smútok prejavovali rôzne.
Lina mala sklonenú hlavu k zemi. Od odchodu z domu nepovedala ani slovo a ani na okamih nezdvihla hlavu. Bola ako duchom neprítomná. Je ťažko uveriteľné, že je to to samé dievča, ktoré včera oslavovalo svoje narodeniny. No vtedy ešte netušila kedy je pohreb a úplne zabudla, čo sa pred pár dňami stalo. Keby si na to spomenula určite by neoslavovala.


Miesto kde každý jeden elf zastal bol cintorín. Konal sa tam obrad, ktorým sa lúčili nielen s Akralonom, ale aj ostatnými padlými elfami. Medzi obeťami boli aj mladí elfovia, ktorých smrť niesli rodičia veľmi ťažko. Zo všetkých strán bolo počuť hlasné výkriky zúfalstva. Tak sa stalo vždy keď vymenovali ďalšieho a ďalšieho zosnulého. I keď vedeli, že nesmú lebo je to neúcta nemohli to v sebe udržať. Plakal skoro každý jeden elf. No Lina nič. Stále stála ako soľný stĺp zahladená do zeme. Akio aj Anade ju sledovali kútikom oka, či sa konečne pohne. No stále nič. Nevedeli čo si majú o tom myslieť. Až konečne sa im to čakanie vyplatilo. Lina zodvihla hlavu až keď povedali posledné meno.

,,Akralon, náš vodca. Hlava klanu. Najmocnejší a najvznešenejší elf tejto dediny. Vždy nás chránil, no seba ochrániť nedokázal. No jeho smrť nebola zbytočná. Urobil to pre nás, aby sme boli v bezpečí. A za to sme mu veľmi vďační. Nemal žiadnu rodinu, no mal nás. Veľký a silný klan, ktorý mu mohli závidieť všetci. My všetci sme boli ako jeho rodina a tak mu vzdajte tu najvyššiu úctu akú môžete vzdať človeku, ktorý pre nás urobil všetko." Predniesol jeden z najvyšších po Kentarovej pravici. Kentaro stál hrdo a zrak mal celý čas upriamený len na jeden smer. Medzi elfov, ale na jedno jediné miesto. Na Linu. Sledoval jej reakciu. Ako to zvládne. Akralon jej bol vážne veľmi blízky, on plnil svoj sľub stále, zatiaľ čo Kentaro naň skoro úplne zabudol. Vážne ju mal rád a ona jeho tiež, a preto čakal čo spraví. No nič sa nedialo, len zdvihla hlavu a hľadela na Akralonovu fotku, ktorá bola vystavená v strede hlavnej časti cintorína. Bola o čosi väčšia ako ostatné a preto každý vedel komu patrí. Hneď napravo od jeho fotky stála Orinova. No jemu bohužiaľ žiadny príbuzní neostali.


Všetci sa už pobrali na hroby zapáliť sviečky svojím blízkym a svojmu vodcovi. Len Lina ostala na svojom mieste stáť a pohľad mala stále upriamený na fotku. Jej pohľad bol chladný no bolestivý. Hlavou sa jej hrnulo priveľa otázok, na ktoré si nemohla odpovedať a nemala odvahu sa ich niekoho spýtať. Len mlčky stála a premýšľala.
Počula ako na ňu Akio a Anade niečo hovoria no nevnímala ich ani trochu. Začula len jedno: ,,Počkáš nás tu?" spýtala sa jej Anade. Lina sa premohla a trocha pohla hlavou na znak súhlasu. Počula ako sa ich kroky vzďaľujú od nej čoraz viac. No ani jej nenapadlo sa za nimi obzrieť.


Cintorín sa už úplne vyprázdnil, zostala tam len Lina, jej priatelia pri hrobe jej strýka a fotky. Lina stála stále tak isto, bez jediného pohybu. Fúkal jesenný vietor, ktorý jej strapatil vlasy a odfukoval jej ich do tváre. Ani sa nesnažila si ich odhrnúť.
Keď sa Akio s Anade vrátili k nej, sledovali jej nehybnú postavu ako tam stále stojí. Akio bol z toho zúfalý a nevedel čo má robiť. No v tom mu napadla jedna vec. Čo ak si Lina namýšľa všelijaké veci, ktoré nie sú vôbec pravda. ,,Nie je to tvoja vina Lina!" povedal jej a hľadel na ňu zúfalým výrazom tváre. Ona sa hneď na to naňho otočila a vyplašene naňho pozerala.


"Ako to vedel? Ako vedel, že práve toto chcem počuť?" Pomyslela si a hneď na to sa jej do očí začali hrnúť slzy. Stekali jej po tvári vo veľkých prívaloch. Pocítila neskutočný tlak v hlave a svet sa s ňou zatočil. Podlomili sa jej kolená a spadla na zem, no bola pri vedomí. Kričala. Kričala hrozne hlasno, od zúfalstva, smútku, všetkého čo v ten moment cítila. Potrebovala to zo seba dostať von. A lepší spôsob ju nenapadol. Potrebovala sa poriadne vykričať a vyplakať.
Anade sa na ňu nedokázala pozerať s kľudom v tvári. Sklonila sa ku nej a objala ju čo najsilnejšie. V tom momente začala plakať aj ona. "Vyplač sa. Len sa vyplač. Bude to dobré Lina. Sme tu s tebou a vždy budeme. Podržíme ťa v každom okamihu. Nie si sama. Sme pri tebe." Snažila sa ju ukľudniť aspoň trochu. Hladila ju po jej dlhých hebkých vlasoch a jemne ju kolísala.


Akio len mlčky hľadel na svoje dve kamarátky a nevedel čo má robiť. Chcel jej pomôcť, ale nevedel ako. Zrazu sa mu zdala byť tak ďaleko. Akoby ju vôbec nepoznal. A to sú spolu od svojich šiestich rokov. Vtedy Akio prišiel o rodičov a musel žiť v sirotinci. Keď boli malí sľúbili si, že už navždy budú najlepší priatelia a vždy si pomôžu. No teraz Akio len sledoval ako plače a ako neskutočne ju to bolí. Bolel ho pohľad na ňu a preto sa radšej otočil chrbtom. Nevydržal to a rozplakal sa aj on. Z toho, že nevie čo jej má povedať, že nevie čo ju poteší a ukľudní.


"Lina, takto prechladneme. Poď musíme vstať. Ty to zvládneš." Prosila ju Anade. Lina sa nevzpierala a vstala spolu s ňou. Cítila sa ako troska. Bola úplne vyšťavená. "Takto zo mňa nikdy dobrá odbojárka nebude. Musím sa naučiť ovládať svoje emócie! Som príliš citlivá." Hovorila si v hlave a snažila sa utrieť si slzy z tváre. V tom sa Akio na ňu otočil a podal jej vreckovku.
Lina mu hľadela priamo do očí a neodpustila si poznámku: "Vyzeráš akoby si prežúroval celú noc." A ešte stále s bolesťou v hlase sa milo zasmiala.
,,Ty máš čo hovoriť." Odpovedal jej na to Akio a zasmial sa rovnako ako ona.
,,Všetci vyzeráme okúzľujúco." Dodala Anade a taktiež sa zasmiala podobne ako jej priatelia. Vtedy sa im to zdalo byť celkom vtipné tak sa smiali čoraz viac. Stále bolestivo, ale s radosťou v hlase.

Takto sa smiali už asi päť minút až Akio poznamenal: ,,Vieme vôbec načom sa smejeme?"
,,Myslím, že už ani nie." Odpovedala mu Lina a s úsmevom si utrela mokrú tvár do vreckovky, ktorú jej Akio pred chvíľou podal.
,,Mali by sme už ísť. Toto miesto mi naháňa hrôzu." Oznámila im Anade a všetci traja sa pobrali na odchod domov.



POKRAČOVANIE NABUDÚCE
 


Komentáře

1 kurosaki_orihime kurosaki_orihime | Web | 2. září 2012 v 11:24 | Reagovat

ohoo, tak táto sa fakt podarila, mala som zimomriavky...len tak ďalej :)

2 Ren Ren | 6. září 2012 v 20:40 | Reagovat

[1]: To vážne??? O_O wow tak toto ma neskutočne potešilo momentálne :-) ďakujem moc moc moc :-D

3 kurosaki_orihime kurosaki_orihime | Web | 7. září 2012 v 17:28 | Reagovat

nie je zač ^^

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama