Časť 5.- Príčina

17. srpna 2012 v 17:52 | Ren |  Proroctvo Elfov
Konnichiwa :) ... trochu som sa rozhupla... no číta to vlastne niekto? ... asi nie... no neprekáža mi to... písať niečo čo ma vážne baví je pre mňa uvoľňujúce a pre moju momentálnu náladu myslím, že aj vhodné... tak dúfam, že sa vám to bude páčiť... vlastne ka to prečítate ^^... takže ... dobrú chuť :)



,,Poďme odtiaľto. Je to tu moc veľké a keď sme sami, aj strašidelné." Prosila ich Anade. ,,Mňa už popravde asi ani nič nevydesí. Po tom dni mám všetkého dosť. No aj tak sa teším do práce." Povedala im Lina s nadšením v hlase. ,,No radšej poďme. Lina, u mňa ťa ešte niečo čaká. Tak poďte všetci." Oznámila im Losse a už ich nebolo. Keď prišli k nej domov čakala tam Linu oslava a tri darčeky. Od každej jeden. Bola úprimne prekvapená a vôbec to nečakala. Izba bola krásne vyzdobená. Všade boli mašle a balóny a vo vzduchu poletovali drobné trblietky, ktoré pred tým ako vstúpila Lina do miestnosti hodili pred ňu na znak prekvapenia. Na stole ležala kopa jedla. Všelijaké dobroty, ktoré zbožňovala a pravdaže nemohli chýbať ani malfosi. Medzi všetkými tými dobrotami stála aj krásna ružová vyzdobená torta, na ktorej bolo napísane: Krásnych 16 Lina. Prestreté to bolo na modro-zelenom krajkami zakončenom obruse.

Keď otvárala prvý darček s napätím pozerala čo tam na ňu čaká. Bol to krásny žltý vlnený šál a pri ňom lístoček, na ktorom stálo: ,,Na dlhé zimné dni buď pripravená. Pomaly sa to blíži. Karin." Bol od Karin a Lina jej bola nesmierne vďačná. Druhý darček jej dala Losse. Ukrývali sa tam nádherné náušnice. Boli to ružové mašličky, na ktorých boli zavesené strieborné krúžky s gorálkami. ,,Sú krásne, kde si ich zohnala? Ešte som také nevidela." Pýtala sa zvedavá a očarená Lina. "To som rada, že sa ti páčia. Môj otec často vychádza do mesta podpísať rôzne zmluvy, ktoré sú pre Treetopiu dôležité. A tak som ho popýtala nech mi tam niečo pre teba pozrie. A našiel toto." Oznámila jej vysmiata Losse. Už zostal len jeden a ten jej odovzdala Anade. Škatuľka, ktorú jej podala bola celá fialová a previazaná zlatou trblietavou mašľou. Keď zistila čo v nej je, v tom momente sa jej chcelo plakať. Od dojatia. Bola tam hnedá šnúrka a na nej prívesok. Prívesok v tvare medailónu. Bol zlatý a nachádzali sa na ňom výčnelky. Špirály, ktoré sa zbiehali do jedného bodu vytvárajúci kvet Caólie. Zadná časť medailónu bola hladká, teda takmer hladká. Bolo tam niečo vyryté, niečo čo Linu dojalo až k slzám. Bolo tam: NAVŽDY! A. Vedela, že to spravila sama. Pretože bola kováčkou. Je od Liny o rok staršia, a preto mala už svoju prácu. ,,Je to nádherné." Viac zo seba Lina nedostala, lebo jej oči sa ponorili do prívalov sĺz. Bola dojatá. ,,Pozri, tiež mám jeden. Taký istý, až na jednu maličkosť." Keď otočila medailón naopak a ukázala im zadnú stranu stálo tam: NAVŽDY! L. Mali niečo, čo nemal nikto iný. Čo patrí len im. A nikomu inému nikdy patriť nebude. Svoje priateľstvo.

Ešte dlho sa zabávali a už pri odchode Line niečo nenapadlo. ,,Pre Satoma. Veď ja musím ísť za Kentarom." Oznámila im vystrašená Lina. ,,Čo? A načo?" pýtal sa zvedavý Akio. ,,To neviem. Len mi oznámil, že keď sa všetko skončí mám za ním ísť." Pozrela naňho previnilo a vybrala sa ku dverám. ,,Počkaj. Nechaj to tak pôjdeš za ním zajtra. Už je dosť neskoro." Prosil ju Akio. ,,Ale ja som mu to sľúbila a ja svoje sľuby dodržím." Odporovala mu úplne rozhodnutá. ,,Dobre. Ale pôjdem s tebou! Tiež som niečo sľúbil a dodržím to." Prikázal jej s prísnym výrazom v tvári. ,,To mi neprekáža." Zasmiala sa a rozlúčila sa s Losse a Karin, ktorá jej zostala pomôcť upratať.

,,Lina? Môžem sa ťa niečo spýtať?" pýtala sa Anade. ,,Čo také?" opýtala sa celá vysmiata. ,,Kedy si mi chcela povedať o svojej moci? Sme priateľky nie? Preto som spravila tie prívesky. Verím nášmu priateľstvu a spolieham sa na to, že si hovoríme všetko. Vlastne skoro." Povedala to s miernou bolesťou v hlase. ,,Anade... ja... chcela som ti to povedať, na to sa spoľahni... ale... nemohla som, prikázali mi, že mám o tom mlčať. Nechcela som ti to zatajiť. A navyše som ich získala asi len pred týždňom. A prišla som na ne úplnou náhodou. Išla som popri záhradke, v ktorej boli zvädnuté kvety. Keď som sa k jednému priblížila aby som ho ovoňala, pomyslela som si, aké by bolo úžasné keby sa znovu rozkvitol. A v tom začal znovu kvitnúť a rozvoniavať tak ako som ich ešte nikdy necítila. Rozbehla som sa hneď za Karin, povedať jej čo sa stalo a ona ma zobrala za Akralonom. Tam niečo vyskúšali a prišli na to, že mám kúzelné schopnosti. Vraj sa nemám ničoho báť, lebo je to dar a naučia ma ako s ním zaobchádzať. No keď som to chcela ísť povedať Orinovi, stretla som Karin a ta mi zakázala o tom hovoriť. Odpustíš mi?" pozrela sa na ňu s tak prevynilím pohľadom, až sa ta dotklo aj Akia. ,,Ach, to som nevedela. Prepáč mi Lina, že som ťa obvinila. A pravdaže ti odpustím. Sme predsa priateľky." Usmiala sa na ňu, objala ju, pozdravila sa Akiovi a vybrala sa druhou cestou priamo domov. ,,Akio? Kedy jej povieš o sebe?" pýtala sa Lina a čakala na jeho odpoveď. ,,Keď bude na to čas. Nechcem aby sa na ňu všetky nové informácie hneď zosipali. Potrebuje sa s tým všetkým vyrovnať tak ako my." Odpovedal jej so starosťou v hlase.

Bolo jedenásť hodín večer a Kentaro bol ešte stále na úrade. Sedel so zelenými vankúšmi zlatom kresle pred veľkým dreveným stolom v obrovskej miestnosti plnej kníh, obrazov a rôznych dekorácií. Vybavoval všelijaké papiere ohľadom škôd, ktoré prepad upírov spôsobil. A navyše musel vybaviť pohreb Akralona, ktorý sa mal konať zajtra. No momentálne tam len sedel a hľadel na fotku, na ktorej videl svojho priateľa, brata, "švagrinú" a seba. Boli najlepší priatelia odmalička. Všetci sa spoznali v sirotinci. Ani jeden nevedel prečo sú tam. Vtedy nebolo veľa rodín, ktoré si vezmú na krk malé elfie dieťa. A preto sa spoliehali vždy a vždy len na seba. Stáli v tradičnom odeve Treetopie. Je svetlo zelený, tenký a má tvar plášťa s dlhými rukávmi. Sú na ňom vyšité obrazce kvetov a rôznych ornamentov zlatou alebo modrou niťou. Tento odev používajú len na slávnosti alebo iné vážené udalosti klanu. Vtedy tam mali trhy. Oni predvádzali staré štýly boja ako zamestnanci odboja. V momente keď túto fotku spravili sa veľmi zabávali. Usmievali sa a radovali z novej správy. Z tej, že Chikako čaká dieťa. Linu.

Na tej fotke je vidieť to nadšenie z očakávaného dieťaťa, ktoré si po pár mesiacoch užili len krátko. Lina mala len mesiac keď ich napadli upíry. Vtedy to bolo ešte dosť časté, že ku ním vnikli. Ale tento krát zašli priďaleko. Zabili najvyššieho a niekoľko detí. Preto sa všetci pustili do boja, bohužiaľ nie každý to prežil. Akralon musel taktiež aj so svojím priateľom a švagrom bojovať. Ale Chikako nemusela. Bola v úkryte tak isto ako ostatné ženy s deťmi a najvyšší. Ale ona sa rozhodla, že im ide pomôcť. Všetky ju prehovárali, aby ostala so svojím dieťaťom, ale márne. Vybehla z úkrytu aj so svojou malou dcérou. Za ňou sa rozbehla jedna z najvyšších a skúšala ju ešte prehovárať aby nikde nešla. Nech myslí na Linu a zostane. Chikako sa pozrela na svoju krásnu, malú a spiacu dcérku, pobozkala ju na čelo a so slzami v očiach ju podala najvyššej so slovami: ,,Ak sa mi niečo stane, sľúbte mi, že sa o ňu postaráte. Viem, že ma potrebuje, ale táto dedina ma potrebuje oveľa viac. Načo mám zachrániť jeden jediný život aj keď som jej mama, ak môžem zachrániť desiatky ďalších životov. Prosím, postarajte sa o ňu!" a uplakaná s pocitom zrady, utekala pomôcť svojím priateľom v boji. Keď ju zbadal Kentaro vedľa seba s mečom v rukách už zašpineným od krvi neveril vlastným očiam. Stiahol ju mimo boja do zrúteného domu a pýtal sa jej čo tam robí. Ona mu všetko vysvetlila, no jeho to nepresvedčilo. Posielal ju naspäť. Za Linou. Ale ani jeho prehováranie nepomohlo. Nakoniec mu musela sľúbiť, že si dá na seba pozor. Miloval ju. A už len pocit, že si vzala jeho brata a má s ním dieťa ho škrel. Ale keď si mal pomyslieť, že ju stratí už nadobro tak ho striaslo. Ona, ani nikto iný nevedel o jeho vzťahu k nej, okrem Akralona. Najlepší priateľ vidí, čo ten druhý cíti. Ale nič s tým nerobil, lebo Chikako milovala jeho brata a nechcel aby bola nešťastná. No nakoniec neprišiel len o ňu ale aj o brata, o svojho mladšieho brata. Jeho krv, jeho rodinu, jedinú akú mal.

Po tom boji, zostalo veľa opustených detí. A preto si Linu nikto nespojil práve s nimi. Aj keď ju priniesla jedna z najvyšších. Dokázala to všetko ututlať. Každému vravela, že je to dieťa uprchlíkov a zbabelcov. A to vtedy nemala ani dôvod. Ale jej strýkovia ju spoznali medzi tými všetkými deťmi. Vedeli, ktorá je ona. Bola tak neskutočne podobná svojím rodičom, že sa to nedalo prehliadnuť. Pre každého iného bola však len obyčajné dieťa. O mesiac neskôr museli vyhlásiť nového najvyššieho a kandidátmi boli Akralon a Kentaro. Boli mocní a statoční. Mohli im veriť, že ochránia ich dedinu. Ale Kentaro to odmietol. Zostalo to na Akralona a ten to prijal. Dovtedy sa starali o Linu. No potom ju museli odovzdať sirotincu. Bolelo ich to veľmi, že sa jej musia vzdať. No Akralona viac ako jeho priateľa. On mal stále v sebe tú zášť voči nej. Že ona je dieťa jeho brata a ženy, ktorú miloval. Ženy, ktorá mohla mať jeho dieťa. Nikdy ho to neprešlo. Ale až teraz dostal pocit, ktorý mu hovoril, že sa o ňu musí postarať. Že má už len jeho a on ju. No pravdu o nej si hodlal nehať len pre seba.

,,Pane? Prišla slečna Lina aj s vaším pomocníkom." Ohlásila mu "možno jeho budúca" sekretárka. ,,Ďakujem Tavari. Môžeš ich poslať dnu." Rýchlo si utrel slzy, ktoré mu ešte stále stekali po tvári a fotku odložil do šuflíka dreveného vyrezávaného stola. ,,Ospravedlňujem sa pane, že idem takto neskoro. Trochu sme oslavovali a ja som zabudla na čas a na to, čo ste mi kázali." Oznámila mu s previnilým hlasom a výrazom v tvári. ,,V poriadku nemáš sa za čo ospravedlňovať. Toto je tvoj deň a nikto ti ho nemôže vziať. Ani len ja. Ak chceš môžeš prísť zajtra. Je už dosť neskoro a mali by ste sa vyspať. Hlavne ty Lina. Ešte stále by si mala byť v posteli a odpočívať. A ja tiež nie som práve najčipernejší. Necháme to na zajtra. Hneď po pohrebe za mnou zájdite." Prikázal jej s unaveným hlasom no na tvári to nedal ani len poznať. Avšak Lina si jeho vyčerpanosti všimla. Neprotestovala a prikývla. No niečomu nerozumela: ,,Pohrebe?" ,,Áno, pohreb Akralona je zajtra. Nemal som čas povedať ti to. Prepáč." Oznámil jej Akio. ,,Ale Pane. Prečo chcete aby sme za vami prišli obaja? Nemala prísť len Lina? Ja som tu len ako doprovod." Pýtal sa prekvapený. ,,Akio. Týka sa to aj teba. Vlastne som vedel, že prídete obaja. Vedel som, že ju nenecháš ísť samú." Kentaro sa pozrel na Akia a potmehúcky sa na neho usmial. V tom Akio sčervenel a otočil sa na druhú stranu aby si toho nevšimli. ,,My teda pôjdeme. Dovidenia Pane a dobrú noc." Rozlúčila sa Lina a ako sa otočila na odchod podlomili sa jej kolená. Už cítila únavu v celom tele. Keby ju Akio nepridržal určite by spadla na zem. Podoprel ju a spolu odkráčali z miestnosti. Keď za sebou zatvorili dvere, Kentaro zdvihol hlavu k stropu, milo sa usmial a povedal: ,,Je ti tak veľmi podobná Chikako."


POKRAČOVANIE NABUDÚCE
 


Komentáře

1 kurosaki_orihime kurosaki_orihime | Web | 27. srpna 2012 v 15:25 | Reagovat

tak to som zvedavá, ako sa to vyvinie ďalej :)

2 Ren Ren | 29. srpna 2012 v 22:48 | Reagovat

[1]: Aj ja :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama