Denník jedného samovraha (5.)

20. března 2012 v 15:58 | Aya Tenshi |  Denník jedného samovraha
Konnichiwaaa

Taakže. Monitor hádam dopadne fajn.. Prímačky mám za pár dní, takže ešte kus stresujem Síce mi je jasné, že ma nevezmú, ale...
Som si pomyslel, že by vám prospela aspoň nová časť Denníka, keďže sa nie a nie donútiť k písaniu Yaoi.. :X Viem že ma za to nenávidíte.. Ale toto sa píše omnoho ľahšie, lebo do toho dávam svoje pocity, spomienky a dušu.
Toť všio odomňa. Sem ´dalšia časť..




Už vám niekedy niekto povedal, že je na vás hrdý? Poznáte ten krásny pocit, keď sa potom cítite aspoň o level vyššie? Tak ja teda nie. Vždy som bola pre všetkých len sklamaním. Nikdy mi nik nepovedal, že som niečo spravila dobre. Len samé: "A prečo to nebolo lepšie? Na viac sa nezmôžeš?" "Si hanbou tejto rodiny!!" "Niekedy si myslím, že si adoptovaná!" "Sklamala si ma.." Vždy keď som začula tie slová, ovládol ma hnev. Vždy som mala chuť povedať, že ja chcem robiť veci inak.

Som najstaršie dieťa z otcovej strany a tým pádom najstaršia vnučka. Moji "milovaný" starí rodičia chceli, aby som bola ako oni: mala rovnaký vkus na veci, hudbu, bola slušná, verila v Boha a chodila do kostola. Nikdy nikoho netrápilo, že môj brat sa správa ako zviera, nemá priateľov, lebo ich uráža a mláti, zle s aučí a kašle na všetko. Im to nevadí. Je predsa taký, aký je. Ale akonáhle príde na mňa, nič im nieje dosť... Prestala som sa rezať - nič. Prestala som fajčiť - nič. Zmenila som sa - nič.. Žiadne pekné slová z ich úst nevyšli. Ale za to na môjho brata ich míňajú až priveľa...


Hlavné je nikomu neveriť. Zbytočne sa neviazať na nové osoby, zbytočne nestrácať čas s inými. Prečo? Bude vás dvojnásobne viac bolieť, keď vám ublížia. Budete sa báť, že ich stratíte. Zabránia vám v odchode z tohto prekliateho sveta... Ja som toto pravidlo porušila nespočetne veľa krát. Zakaždým som sa popálila, no nikdy som sa nepoučila.
Alebo keď už máte priateľov, tak majte len takých, čo vás budú mať radi, nebudú sa za vás hanbiť nech robíte čokoľvek.. A takých čo vás podržia v ťažkej chvíli..

Keby som sa aspoň trochu učila z vlastných chýb, nemuselo to takto dopadnúť... Ale vlastne.. som rada, že to dopadlo takto. Aj keď ťažké depresie, samovražedné úmysly, zjazvené ruky nie sú bohviečo, mohla som dopadnúť aj horšie.. Keby ma vtedy Maťo nepodviedol, teraz by som možno bola kurva závislá na drogách. Možno by som počúvala tie sračky čo vtedy (= Rytmus, AMO a spol.).. možno by som nespoznala X japan, možno ani J-rock.. Možno by so mňa bola troska, ktorá nevie čo zo sebou. Takže.. Maťovi vďačím za to, čo sa zo mňa stalo. Vďačím mu za to, že som síce troska, ale mám dobrých kamarátov, ktorí ma podržia. Síce osobne som pár z nich ešte nestratla, čo je veľká škoda.

Ale dosť bolo o zlých veciach.. Chcem sem dať aj pár pekných spomienok, aby ste si nemysleli, že sa nedokážem baviť a byť šťastná..

Tak napríklad..

Uhm.. No..

Asi to bude predsa len ťažšie než som si myslela...

Už viem!

Keď som začínala s J-rockom, tuším že to bolo v zime tak pred 5-6 rokmi, tak som každý večer sedela zababušená v deke pri PC, pila som svoj najobľúbenejší čaj a počúvala som Miyaviho. Po nociach som zas čítavala trilógiu o Otoriovcoch a počúvala What a wonderful world, tiež od 382..

Alebo.. Pred viac než rokom som spoznala dievča, ktoré ma ako jediná osoba dokáže pochopiť. Raz, keď u mňa spala, pozerali sme Moon Child. Jedli sme chrumky a mňa len tak napadlo: Čo keby sme si dali vojnu? Začali sme po sebe hádzať chrumky. Potom sme hlavným hrdinom - Gacktovi a Hydeovi začali z chrumiek vytvárať nové časti tiel.. Ešte asi 2 týždne boli chrumky všade po zemi, pod posteľou, pri skrini.

A teraz z detstva: V škole, na 1-4, som mala len 2 kamarátky. Vtedy sme sa hrávali na "Harryho Pottera" .. vždy sme stáli oproti triede na chodbe pri oknách a rozprávali sa.. Niečo ako keby sme tam naozaj boli. Vtedy sme boli nerozlučné. Všetky tri sme sa chcely dostať na gympel, ale mne sa to nepodarilo. Tým sa naše priateľstvo bohužiaľ rozpadlo. Som s nimi v kontakte doteraz, s jednou o trochu viac.

Ďalšia pekná spomienka, na ktorú si pamätám je z čias, keď som mala asi 4 roky. Na narodeniny som dostala psa - nejaká pouličná zmes. Volal sa Boris. Bol taký maličký, že zakaždým sa prešmikol popod bránu a ušiel nám. Poslúchal len mňa. Bol to môj biely miláčik. Zažila som s ním kopu zábavy ale.. Pred skoro piatimi rokmi zomrel.
Po ňom som mala 2 mačiatka, ktoré zožral susedov pes, perzského kocúra Mura, ktorý sa záhadne stratil a teraz mám dve krásavice - mačičky Lady a May.

A pravdaže mám Hira. Moju špinavú žltú sloniu príšerku. Len vďaka nemu mám silu písať Denník jedného samovraha. Len vďaka nemu a X som nevzdala svoj boj. Len vďaka nemu som mala pocit, že aj ja mám priateľa..
 


Komentáře

1 kurosaki_orihime kurosaki_orihime | Web | 20. března 2012 v 18:20 | Reagovat

som rada, ze si dala aj nejake pekne a stastne spomienky....ako vzdy to bolo velmi zaujimave citanie....niekedy mam pocit, akoby si mi prehovarala z duse.....

2 Aya Aya | E-mail | Web | 21. března 2012 v 14:50 | Reagovat

[1]: tých pekných spomienok čo mám, je strašne málo. A povedala som si: keď sa sem môžem s ľuďmi deliť o zlé veci, tak prečo nie aj o tie dobré..?
Naozaj..? to som nevedela..

3 kurosaki_orihime kurosaki_orihime | Web | 22. března 2012 v 17:23 | Reagovat

[2]: to je pravda....aspon vidime, ze aj ty mas aj par peknych spomienok :) jasne, myslim, ze kazdy clovek v tom najde aspon kusok zo seba

4 Aya Aya | E-mail | Web | 22. března 2012 v 17:54 | Reagovat

[3]: každý má pár pekných spomienok, nie? ^^

5 kurosaki_orihime kurosaki_orihime | Web | 3. dubna 2012 v 10:12 | Reagovat

[4]: samozrejme :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama