Denník jedného samovraha (4.)

10. března 2012 v 16:10 | Aya Tenshi |  Denník jedného samovraha
Konni~

Tak a je tu pokračovanie.. Pekné čítanie prajem.

Rodina. Čo to rodina vôbec je? Ak sú to ľudia, čo sa za teba hanbia keď výdeš z domu, kričia na teba "diablove dieťa", odusdzujú ťa len kôli tomu, že si iný a hovoria o tebe ako o divnom, tak mám tú naj rodinu, akú si človek môže priať.. Ale ak je rodina o láske, o tom, že nik nikoho neodsudzuje a všetci sa majú radi, tak som v hlbokom mínuse..

Nikdy ma nik nedokázal pochopiť. Ani rodina, ani kamaráti. Teda tých pár, čo som mala. Všetci sa na povrchu správali ako by mi chceli pomáhať. Ale v skutočnosti len chceli pomôcť sami sebe. No, nie všetci.. na začiatu som bola aj ja taká. Chcela som pomáhať, aby mi niekto pomohol.. Bola som arogantná. V skutočnosti ma zaukímalo len moje vlastné šťastie. Kedysi mi môj bratranec povedal: "Až keď ostaneš sama a nik ti nebude pomáhať pochopíš, aký je život ťažký a začneš sa usilovať spraviť ho lepším.." vtedy som mu povedala: "To predsa nemá žiadny zmysel.." ale postupom času som si uvedomovala, čo tým myslel. A úplne mi to došlo po jeho smrti.. Jedna z najťažších rán v mojom živote vôbec. Ešte mesiac som spávala s rodičmi, lebo moje telo ovládol neviditeľný strach.

A láska? Existuje vôbec? Posledná osoba, čo mi povedala, že ma ľúbi bol môj malý bratranec Dávidko. Alebo teda moja blonďavá Zuzička.

Každý môj vzťah sa skončil skôr, než vlastne začal. Žiadny z tých chalanov ma nikdy nemal skutočne rád.. Vlastne mňa asi nikdy nikto skutočne nemal rád... Možno môj malý Hiro-chan. Ani Maťo.. Ten mi len povedal, že sa mu páčim. Nikdy som nemala skutočného priateľa.. Mám len výborných kamarátov, ktorí o mne vedia viac než viem o sebe sama.. Nikoho si nevážim viac než ich a ľudí, čo pri mne stoja. Ale rozhodla som sa, že sa zmením. Že ľudí prestanem zaťažovať svojimi problémami.. Pýtate sa prečo? Ja.. len im nechcem ublížiť viac, než už som im ublížila. Nechcem, aby niekto kôli mne ešte niekedy trpel. Radšej nech trpím ja, ako by mali trpieť oni za mňa. Vtedy som dokázala prežiť vďaka Hirovi, X a Gacktovi.. A bolo to fajn. Nik ma nekritizoval za dorezané ruky, nik na mňa kôli tomu nekričal. Nik ma neobjal a nepovedal: "To bude dobré.. Neboj.." vlastne to ešte nikto nikdy nespravil. Niečo v mojom srdci mi vraví, že by to ani nik nemal robiť. Lebo je mi jasné, že nič dobre nebude. Teda aspoň teraz nie. Keby som sa narodila ako chalan, tak by som to mala jednoduhšie. Oveľa.

Ale keby som sa nenarodila vôbec, bolo by to ešte lepšie. Nik by nemal kôli mne starosti, nemala by som depresie. Ale človek si nevyberie, kam a kedy sa narodí. Nevyberie si, či bude muž alebo žena. A potom prídu na rad predsudky okolia. Človek sa začne nenávidieť, myslí si že ho všetci len nenávidia. Jeho rodina ho začne odsudzovať a on nechce žiť. Chce mať aspoň jedného priateľa, ktorý by ho v ťažkej chvíli objal, povedal utešujúce slová a nikdy ho nezradil.

"Padaj do izby a sprav si poriadok! Okamžite!" zaznel hlas mojej mamy. Nikdy sa nezaujíma, čo robím. Nikdy nevie, ako sa práve cítim. Nikdy nevie, s kým práve som. Nikdy sa do mňa nestará, len keď ide o to, že mám v izbe bordel, alebo som vyzývavo oblečená.
Nechápem, prečo ju to tak trápi. Nikdy sa o mňa nezaujíma a keď s aaj zaujíma, tak len o školu, o to, či mám poriadok v izbe alebo či mi netreba pomôcť s učením.. Kým som boal dieťa, myslela som si, že je to normálne a všetko sa raz zmení a z nás budú naj kamarátky. A teraz? Nič sa nezmenilo. Vždy keď sa s ňou snažím porozprávať, musí telefonovať alebo ešte niečo spraviť. Alebo stratím odvahu skôr než za ňou prídem. Keď počujem kamarátky hovoriť o dobrom vťahu s ich mamami, tak žiarlim. Asi tomu neuveríte, ale bolí to.. Vždy som s ňou chcela mať vzťah ako z amerického filmu. Všetko je fajn, úžasné ako vo sne. Ale nikdy to tak nebude. Niekedy, keď sa na seba pozriem, poviem si: "Nikdy nechcem deti." prečo?
Jednoducho preto, lebo viem že budem zlá matka. Veď sa na mňa len pozrite! Stále mám depresie, zjazvené ruky, dušu, nedokážem spať a nenávidím sa. Nechcem, aby moje deti boli také ako ja. Alebo aby vedeli, aká v skutočnosti som.. V skutočnosti ma nepozná nik. Lebo moju dušu spozná len ten, kto ma dokáže pochopiť. Len ten, kto pochopí dôvody, pre ktoré má môj život zmysel. A zatiaľ sa to podarilo len jedinej osobe..
 


Komentáře

1 kurosaki_orihime kurosaki_orihime | Web | 11. března 2012 v 16:06 | Reagovat

vztah s mamou ako z americkeho filmu? americke filmy by mali byt zakazane, nezakladaju sa ani na kusku reality a len oblbuju ludi....plus su vsetky o tom istom....stale ta ibdivujem, ako realne sa dokazes pozriet na vsetko co sa ti stalo, ako si plne uvedomujes, co robis a ake to ma nasledky....

2 Aya Aya | E-mail | Web | 11. března 2012 v 17:25 | Reagovat

[1]: s tými filmami súhlasím. Dnes som asi 5 minút pozerala film Americký prezident.. Mala som viac než dosť!! neznášam ich.. ako keď vezmem do úvahy nejaké fantasy tak sa to ešte v celkú da..
ja.. veľmi si to vážim.. no ja sa na to tak pozerám, lebo sa to stalo súčasťou môjho života. Vždy keď sa niečo stane, čakám následky a som si plne vedomá, že nič nemusí výsť ako chcem ja. Život je raz taký a my sa musíme prispôsobiť.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama