Denník jedného samovraha (2.)

3. března 2012 v 9:40 | Aya Tenshi |  Denník jedného samovraha
Tah~daa!

30 prečítaní za deň je fajn.. nie? Takže som sa rozhodla spraviť pokračovanie. Hádam sa vám bude páčiť aspoň tak, jak predchádzajúca kapitola.. Vopred sa ospravedlňujem za použitie nadávok.


Sedela som na schodoch pred domom. Okolo nôh sa mi obšmietala moja mačka - Lady. Ruka ma ešte stále bolela. Stále som mala pred očami krv. "Čo sa to deje?" spýtala som sa sama seba a hranou ruky som si prešla po líci. Nočné mory sa mi už našťastie nevrátili. Vlastne.. nemali dôvod sa vrátiť, keďže som už skoro týždeň nespala. "Vypadáš jak zombík." ozval sa spredomňa hlas. Bol to môj bratranec. "Ja viem, ja viem.." zaznela moja odpoveď s umelo nasadeným úsmevom na tvári. Pokrútil hlavou a zmizol v garáži. Ja som sa čo napomalšie odplazila do svojej izby a dala som si sluchátka. Tie zošity, čo som našla, som odvtedy neotvorila. Nemala som na to odvahu.. Odvahu zistiť, aká som vlastne bola. "Hiro-chan, čo ty na to?" spýtala som sa malého žltého sloníka posadeného uprostred vankúša a nakoniec som sa odhodlala to spraviť. Vzala som druhý zošit, otvorila som ho niekde v strede a začala som čítať:
"Martina mi zas nadávala. Ale pedtým som bola u starkej a tá mi povedala, že si ju nemám všímať. A potom ma Marek zbil. Zasa som si šla sadnúť do zadu na lehátko. Zas som tam sedela sama. Ja si nikdy nenájdem kamarátov."


"Starká.." zašepkala som len tak pre seba. Zranenou rukou som si opatrne chytila krk.. Pred očami sa mi asi po stý krát prehrala tá scéna.. "Si dieťa Diabla!" kričala na mňa a rukami mi pevne zvierala krk. "Vypadni!! Vypadni z tohto domu a už sa nevracaj! Ty Diabol!" stále na mňa kričala.. Pozrela som sa na deda, ktorý stál pár metrov odo mňa.. Nič nespravil. Ani sa nepokúsil ju zastaviť.. Vtedy mi hlavou behali rôzne myšlienky. Vlastná starká sa ma pokúsila zaškrtiť.. A dedo, ktorý mi do hlavy vždy tlačil tie reči o tom, ako by kohokoľvek zabil, keby mi ubližoval.. Len tak tam stál, pil svoje pivo a nič nerobil.. "Nenávidia ma.." pomyslela som si.. Asi za tri minúty som bola kompletne zbalená a pripravená odísť. Plakala som viac než obvykle. Moje kroky viedli na autobusovú zastávku. Ale.. najbližší autobus išiel 22:30.. tak som tam len tak sedela a plakala. Za chvíľu sa predomnou začala črtať postava mojej kamarátky Lucie. Všetko som jej povedala a od nej som zavolala ocinovi..

Do ruky som vzala všetky zošity. Zišla som dole, so zámerom sa ich zbaviť.. Privaeľa spomienok.. zlých spomienok. "Kam ideš?" spýtal sa ma môj "milovaný" brat Rišo. Síce má o 2 roky menej, ale je asi o 10cm vyšší.. "Čo je teba do toho?" spýtala som sa ho z nepriateľským výrazom v tvári. "Ty kurva malá! Takto sa so mnou baviť nebudeš! Je ti to jasné?" vyštekol na mňa. "Kokot jeden špinavý.." prebehlo mi mysľou a už ma nebolo. "Roztrhať a zničiť.." znelo moje heslo. Ale ja som chcela spraviť niečo iné.. Zašila som sa ku lesu, z vrecka vytiahla zapaľovač, tie zošity roztrhala na malé kúsky a podpálila ich.. "Oheň.. koža.. bo..bolesť.." pomyslela som si a.. dlaňou som prechádzala cez plameň kým nezhasol. Skôr než som si stihla uvedomiť koľko je hodín, bola tma.

"Kde si bola?" padal prvá otázka, keď som prišla domov. "Prejsť sa" znela moja chladná odpoveď. Rýchlo som si dala sprchu a šla som do izby pozerať The Last Live. Jedna z mála vecí, čo ma ešte držia pri živote. Som schopná ho pozerať stále dokola. Nikdy ma neomrzí.. Vždy, keď si nejak úmyselne ublížim, pozriem si ho a poviem si: "Dievča! Vzchop sa konečne. hide, Toshi, Pata, Heath, Yoshiki, Sugizo a ani taiji by na teba neboli hrdí. Nezabudni, pre čo žiješ." a potom.. potom si spomeniem na ten deň a na môj sľub.
Moja chuť odísť rástla a rástla. V ten večer.. sedela som na posteli, počúvala som Chizuru od Gazette pripravená to skončiť. V jednej ruke moja príšerka Hiro-chan, v druhej žiletka. "Skončime to, Hiro-chan. Pekne spolu. Haii?" znel môj sladký hlas v tme. Žiletku som opatrne priložila na ruku a... zrazu začala hrať jedna pieseň.. len tak, z ničoho nič.. Textu som absolutne nerozumela.. Ale tá pieseň mi dodala odvahu. Odložila som žiletku a pozrela som sa, čo je to za pieseň.. "X Japan - Dahlia".. moje srdce začalo biť hrozne rýchlo.. Roztrasenými rukami som uchopila Hira. "Ja.. kvôli nim to nevzdám. Kvôli nim budem žiť, nech je to akokoľvek ťažké.. Nemôžem to spraviť.. Musím žiť. Aj keď len pre nich. Hiro-chan, oni mi zachránili život.."
Po tvári sa mi začali spúšťať slzy. Jedna za druhou si hľadali cestičku na môj vankúš. Stále viac som si uvedomovala, že ak odídem, zničím svoje sny a ľudia kôli mne budú trpieť. "Radšej budem trpieť ja, ako by mali kvôli mne trpieť iný.." zašepkala som Hirovi do ucha, objala ho a zaspala..
 


Komentáře

1 Uruha-chan♥ Uruha-chan♥ | 3. března 2012 v 15:35 | Reagovat

Preboha ??? presne takéto pocity mám aj ja :-( na konci som úplne plakala, je to skvelé, milujem túto poviedku :-P

2 Aya Aya | E-mail | Web | 3. března 2012 v 15:43 | Reagovat

[1]: u mňa trvajú bezmála 9 rokov :) oh.. :) to som rada, lebo mi dáva dosť zabrať písať to.. všetky veci z minulosti sa ku mne vracajú.. :) je to ťažké..

3 kurosaki_orihime kurosaki_orihime | Web | 4. března 2012 v 10:23 | Reagovat

aj ked som to uz od teba pocula, stale je pre mna neuveritelne citat to a chapat, ako moze taky skvely clovek takto trpiet....fakt si ma rozplakala....a mas uplnu pravdu, nemozes to vzdat, pretoze potom ti, ktori ti ublizuju, zvitazia

4 Aya Aya | E-mail | Web | 4. března 2012 v 12:52 | Reagovat

[3]:niekto mi pred pár rokmi povedal: "Čím viac človek trpí, tým viac je dobrý k ostatným a snaží sa ich chápať, aby netrpeli ako on." tie slová som začala chápať až vtedy, keď som skoro zomrela.A nevzdám sa.. Len kvôli X a pár ľuďom čo mi pomáhajú sa z toho dostať :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama