Autobiografia: Detstvo: Časti 3 a 4

14. prosince 2011 v 20:31 | Aya Tenshi |  About Gackt <3
Konnichiwa~


Tadá! Prekonala som sa a preložila som aj zvyšné dve čati z časti "Detstvo"
Dúfam, že sa vám budú páčiť/zaujmú vás!
Tak viac slov k tomu nsáď netreba, prajem pekné čítanie! :3



3.Prebudenie na klavír ako študent strednej školy

Potom, ako som skončil s klavírom, viac som pri ňom nesedel. Bol som neposlušné dieťa každý deň.
Keď som mal 14, spriatelil som sa s konkrétnym chlapcom. Hral som sa so všetkými chlapcami, ktorí prišli z rozdielnych rodinných prostredí. Bolo tam veľa chlapcov, o ktorých by sa dalo povedať, že neboli moc dobrí.
Ich rodiny boli pochybné a stále premýšľali o úteku preč, do vonkajšieho sveta. V skutočnosti tam nebol nik iný okrem chlapcov, ktorí to tak cítili.
Ale on bol iný. Jeho myslenie bolo odlišné v každom smere. Hoci bol zlý, nemyslel na útek. Niektoré argumenty boli naozaj hrozné. No skôr než som sa stihol spamätať, trávil som s ním viac a viac času.

Jedného dňa, keď sme boli poza školu, povedal mi: "Moji rodičia nie sú doma. Tak prečo nejdeme ku mne?" Predtým som ešte nebol pri jeho dome.
Napriek tomu stále hovoril: "Moji rodičia sú veľmi prísni" Ja som ani nevedel, čo má ich dom v susedstve.
Prvý krát, keď som k nemu šiel, zistil som, že jeho dom je vlastne panské sídlo. Vchodová brána bola impozantná a bolo to po prvý krát, čo som bol na návšteve u tak bohatej rodiny. Uvedomil som si, že existuje. Takže som mu nechcel ukázať môj dom. Ísť tam s mojim spoločníkom bolo samozrejme veľmi odlišné.

Do domu sme vošli cez záhradu a v izbe priamo pred nami bol klavír. Ten klavír bol oveľa väčším, než ten čo sme mali v škole.
"Čí je?" spýtal som sa bez premýšľania.
A on odpovedal: "Je môj."
"Klamár!"
"Nie, je to pravda."
Ako dopovedal, ticho otvoril veko a začal hrať.
Nemohol som tomu uveriť. Môj kamarát, s ktorým som žartoval, vie hrať na klavír! A nielen to, ale bol naozaj dobrý.
"Moji rodičia sú učiteľmi hudby a keď som bol malý, učili ma hrať na klavíri." povedal. Potom som sa rozhodol byť k nemu úprimný.
"Pravdupovediac, aj ja hrám na klavír."
Tak som mu chcel ukázať svoju hru.
Avšak moja úroveň nebola nejako výnimočná. Aj keď som vedel, že jeho výchova bola podobná mojej, jeho zručnosti boli ďaleko lepšie než moje. Moja hra ani nestojí za zmienku.
V 11 som na klavír prestal hrať a odvtedy 3 roky nič. Tak kde je rozdiel?
Chcel som ukázať aký je medzi nami rozdiel, ale len som sa zranil.
Cítil som rastúce odhodlanie k nemu neprísť.
Prehry som neznášal.

Bežal som do mestského Music Store a pozeral som sa na všetky druhy klavírnych skladieb. Noty pre klavír. Boli rozdelené podľa stupňa a hodnosti.
Časť, ktorú môj kamarát hral pre mňa bola veľmi vysoká a ťažký stupeň - niekde okolo D alebo E. Aby bolo možné ho predbehnúť, musel by som hrať na vyššej úrovni ako A alebo B. Dokonca aj C bolo vylúčené. Nakúpil som všetky klavírne skladby, ktoré mali vyššiu úroveň obtiažnosti E, šiel som domov a od toho dňa som začal cvičiť na klavír ako šialenec.
Nechcel som prehrať. To bolo celé. Nebolo to tým, že sa mi klavír začal páčiť. Ani do školy som nechodil, lebo som cvičil. Trénoval som tak, že som ani nespal.
Do hry na klavír som sa ponoril až tak, že si moji rodičia mysleli že moja inšpirácia bola neuveriteľne divná a ja keď v minulosti mi vraveli, aby som šiel na prax, teraz mi hovorili: "Stačí!"

4.Dni strednej školy absolutne vstrebáva bubnovanie

Nechcem prehrať! To bola jediná vec, ktorá ma nútila aj naďalej hrať na klavír. Ak bol klavír tam, kde som bol ja, hral som naň. Bolo mi jedno, či je noc, poobedie alebo ráno.
Nechcel som v tom pokračovať preto, lebo som klavír začal mať rád. Ale aj keď som ho nenávidel, uvedomoval som si, že je tam radosť z hrania. V tej dobe som si začal uvedomovať, že hra na hudobné nástroje je zábavná.
Pretože môj otec hral na trubku, bol som oboznámený s dychovými nástrojmi. Zjednodušene povedané, prstoklad (pohyb prstov) je väčšinou rovnaký pre všetky z nich. Keby som hral na trubku, mohol by som hrať aj na ďalšie dychové hudobné nástroje. Pretože moje prsty boli zvyknuté na klavír, bolo jednoduché to presunúť. S týmto som mohol hrať na všetky dychové nástroje.

V tej dobe môj senpai z vysokej školy chodil na moju strednú školu. V našej hudobnej skúšobni niekto postavil bicie a on si len tak za ne sadol a bez varovania na ne začal hrať. Bolo to super. Bicie boli naozaj skvelé.
Senpai bol výtržník a od začiatku bol v pohode. Ale pre mňa to bol prvý človek, čo hral na hudobné nástroje ale stále bol cool.
Na tú dobu to bol šok. Na bicie hral s množstvom sily a búšenia. Bol to naozaj tak násilný nástroj?!
Bicie ma naozaj priťahovali a ja som začal premýšľať, že by som sa na ne skúsil naučiť hrať aj ja.
Ja a môj senpai sme mali dobrý vzťah, tak som sa rozhodol spýtať sa ho na to.
"Kedy si na ne začal hrať?"
Odpovedal: "Hrám len rok. V mojej škole sú 2 chlapci, čo sú lepší než ja."
Bol som prekvapený, že môže trvať tak krátko, aby som bol tak dobrý.
Mal som niekoho, kto chodil na rovnakú školu ako môj senpai, učil ma na bicie a bol lepší než môj senpai, taktiež bol na úplne inej úrovni. To boli časy, keď som bol úplne pohltený bubnovaním. Nerobil som nič, len bubnoval.
Bicie sú nevyhnutné pre hocijakú skupinu. Bicie, gitara, basa... Bol som prvý krát, čo som bol dojatý s toho, že tieto nástroje tvoria skupinu.
Avšak nemal som predstavu, čo to kapela je. Miloval som bubny.
V tom istom čase som si nemyslel že myšlienka kapely je zaujímavá.
Pretože môj senpai, ktorý ma učil na bicie bol junior na vysokej škole, vyštudoval rok po tom, čo som nastúpil. OD tej doby som hral sám. S mojim učiteľom odišla aj moja motivácia.
Začal som hľadať motiváciu do ďalších vecí. Ako prvé som sa dozvedel o niečom zvanom "štúdio".
Boli tam opotrebované bicie. Keď som sa tam učil, stretol som nejakých ľudí, ktorí hrali na gitaru. Začali hrať vo vedľajšom štúdiu.
"Aha, tak toto je tá kapela?"
Hudba, ktorú som odtiaľ počul bola naozaj príšerná.
Aj keď som si myslel, že to bolo hrozné, ako malé dieťa som hral v programoch pre talentované a nadané deti. Ale chlapi, ktorí boli v kapele vedľa sa učili hrať na strednej, alebo vysokej škole. Nemali žiadneho učiteľa, tak sa učili sami. Pravdupovediac, boli na hovno. Oni naozaj.
"Čo to robia? Je tá kapela naozaj tak na hovno??"
V 16 a 17 som spoznal ľudí s kapiel, ktorí boli naozaj hlúpi.
 


Komentáře

1 Katsumi Katsumi | 19. prosince 2011 v 21:02 | Reagovat

Ten překlad je skvělý , ráda jsem se dozvěděla něco víc o Gacktovi :-)

2 Aya Aya | E-mail | Web | 23. prosince 2011 v 17:04 | Reagovat

[1]:^__^ som rada, že sa ti to páčilo <3 :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama