Autobiografia: Detstvo: Časti 1 a 2

13. prosince 2011 v 19:07 | Aya Tenshi |  About Gackt <3
Konečne!! ♥ Konečne mi ide blog!! Toľko záplavy sĺz.. :'( Aj som si nový vytvorila od nervou a strachu ♥ Ale .. vypadá to, že všetko je znovu v normále!! ^_^ Och aká som šťastná ♥


Takže k veci :D Som sa rozhodla, že preložím Gacktovu autobiografiu do Slovenčiny a tak ju sprístupním ľuďom, čo ju ešte nečítali, nevedia dobre po anglicky ap.
Taakže: Here you are ;)
Etoo.. Je to písané v prvej osobe, keďže to písal sám Gaku-chan :D
Bude tam aj pár chýb, lebo nik nieje bezchybný, berte v úvahu prosím ;)
ďalšie časti tu budem pridávať postupne! :) Lebo to nedokážem preložiť za deň celé ^^

1.Moje zážitky z blízkosti smrti a život na oddelení nemocnice

Som v kolíske. Jemne sa hojdá sem a tam. V mojom zornom poli sa objavila matkina tvár. Nad jej hlavou hrá detský kolotoč s vopred nastavenou melódiou.

Ďalší okamih... Jednoročný.. dvojročný.. trojročný...
Spomienky na tieto časy sa mi vybavujú veľmi živo. Plazím sa. Chodím po nestabilných nohách. Ťažko sa snažím povedať slová, na ktoré som si spomenul. Nemohol som hovoriť veľmi dobre.

"Ma...ma.."

Jej slová sa ku mne vracali, ako aj tieto.

"Zajtra máš klavírnu lekciu"

"Prax!"
Jasné, slnečné dni... Namáhavo sa kĺzali po klávesoch klavíra.

V osi času majú tieto udalosti len niekoľko sekúnd. Medzi nimi niekoľko dlhých enormných spomienok behá okolo mojej hlavy s veľkou rýchlosťou. Každý okamih z týchto spomienok, ktoré vo mne žili od tej doby sa ako živý obraz začne točiť a pripomína "otočný lampáš".

Umriem...?

Doteraz som si to myslel 15 krát.

Prvý krát sa tento "otočný lampáš" stal, keď som mal 7 rokov.

Topím sa v mori Okinawa, pohltili ma vlny, bolestne bojujem a bojujem, nohy sa nemôžu dotknúť dna, vidím veci nad mojou hlavou vezúce sa na silných vlnách. Vyťahoval som sa pozdĺž vody. Aj keď som sa snažil dýchať, všetko čo sa dostalo do mojich úst bola slaná voda.
Nemohol som robiť nič iné, len piť slanú vodu. Všetky zvuky naraz zmizli. Jemný pocit.. Teplý pocit.. A ešte tam bol jeden pocit: ako keby niečo obsahoval.. Nezáleží na tom, čo hovoríte. Bol som zahalený úľavou, že som do tej chvíle nič necítil.

Bolo to tesne po tomto okamihu. "Otočený lampáš" sa dal do pohybu. Všetky spomienky od narodenia do tej doby začali prichádzať do mojej mysle ako blesky.
Bolo to prvý krát, čo sa to stalo. Necítil som žiadny strach. Myslel som, že umriem.
Ale ja som nezomrel.

Potom, keď som bol blízko smrti, "otočené lampáše" za začali točiť. V situáciách, kedy môžem zomrieť, ako sú dopravné nehody, bitky, sa zrazu zjavili.
Stalo sa to 15 krát. Je to asi trochu moc.
Ako dieťa som bol škodlivý. Mal som tendenciu čeliť smrti.

Keď som sa topil, strašne som sa bál. Jedným z dôvodov bol, myslím, strach z násilnej smrti. Ale v rovnakej dobe som bol smrťou fascinovaný. Bol som v pasci. Keby som sa nesnažil ísť k tomu bližšie, nevidel by som to. Chcel som ísť tak blízko, ako som mohol, pretože som to chcel preskúmať. To je ten typ chalana, akým som ja.

Z toho dôvodu som robil veci, ktoré boli nebezpečné. Veľakrát ma zaujímalo, či by som mohol aj zomrieť. Samozrejme, že som bol vždy vystrašený, no keď nastal ten okamih, vždy som bol pokojný.

Len o kúsok viac. Len o kúsok a ja možno nájdem odpoveď. To bol pocit. Na tejto úrovni som umrieť nemohol. Keby som bol na tej úrovni, mohol som to urobiť. Chcel som vidieť ďalej a ďalej do druhého sveta. Boli aj chvíle, keď som si zdvíhal náladu hovorením o tom.

Napríklad, miloval som bicykle a keď som bol teenager, často som jazdil. Mesto malo veľa obrubníkov a myslím, že v tej dobe som mal divný spôsob ako vyjsť na chodník. Nemal som žiadne zručnosti, ale cítil som sa na tú úroveň. Naozaj som mal rád ten pocit.

Šiel som rýchlejšie a rýchlejšie a keď som prešiel jednu štvrť, bola tam druhá. Zrazu bolo všetko ako v spomalenom zábere. Ten pocit trval dosť dlhú dobu a bolo to, akoby som videl všetko nejasne. Na tom mieste, kde som jazdil, niečo bolo. A ja som to chcel vidieť. Pretože som si chcel vychutnať svoju bezohľadnosť.

Zo všetkých síl som pokračoval v jazde, kým sa neobjavil. Keď vidím "otočný lampáš", je to prvý krát, čo som si vedomý smrti. Potom sa ocitnem niekde medzi životom a smrťou.. Keď som to pocítil, prestal som robiť veci naplno.

Teraz si myslím: "Bolo to divné.." Bol som nebezpečné dieťa.

Hľadal som smrť a nepoznal som zmysel svojho života. Čo to znamená žiť? Kde môžem nájsť hodnoty svojej existencie?

Popravde povedané, tieto otázky sa zrodili z mojej osobnej skúsenosti, keď som mal 7.
Potom, čo som sa skoro utopil, mohol som vidieť veľa vecí. V ten deň boli prelomené všetky hranice. Ako náhle sa moje oči otvorili, začal som vidieť iné veci, ktoré som predtým nevidel. Nemohol som rozlíšiť živých od mŕtvych.

Keď som hovoril s mŕtvymi, muselo byť divné pozerať sa na mňa. Moji rodičia boli samozrejme prekvapení.

"S kým hovoríš?"

"So strýkom."

"Kde je??"

Hneď ako dopovedali, začali sa smiať.
Možno sa smiali a ignorovali to. Ale neignorujú to preto, že ich srdcia sa ma boja?

Toto spôsobilo ďalšie a ďalšie frekvencie a začal som si myslieť, že som psychicky "divný". Ľudia o mne hovorili a ja som prestal chápať zmysel svojho bytia. Pretože som videl živých aj mŕtvych, nepochopil som čo život znamená.

Toto pokračovalo a keď som mal 10, zrútil som sa. Mal som silné bolesti v žalúdku a črevách a nemohol som sa hýbať.
Po tom, čo som bol prevezený do nemocnice, povedal som mi, že príčinu nepoznám. Oni mi povedali, že to môže byť nejaká infekčná choroba.
Zrazu som bol izolovaný. Izolovaný vo väzení - nemocnici, čo bolo viac, ako väzenie. Myslím, že ma dali na detské oddelenie, keďže som bol mladý. V tomto oddelení boli ťažko choré deti, s infekčnými chorobami, alebo boli nevyliečiteľne choré. Toto som si vtedy myslel - myl som 10 rokov. Všetci boli v klietke a bolo pravdepodobné že budú chodiť po chodbe kedykoľvek.

Dole po chodbe, v inom oddelení boli deti, ktoré mohli kedykoľvek zomrieť. Vždy som vedel, kedy niekto zomrie. Keď som sa s tým dieťaťom rozprával, mal som taký pocit: "Toto dieťa zajtra zomrie."
Ďalší deň ráno som počul náhle kroky sestier ísť po chodbe. Vedel som, že jeden z mojich priateľov zomrel.
Boli to ťažké časy. Nemohol som to vydržať. Vždy keď som našiel priateľa, na druhý deň bol mŕtvy. A to bolo niečo, čo som vedel. Bolo to peklo.

Bolo na mieste, že som bol veľmi zvláštny. Ale nebol som mentálne silný, nechceli ma z nemocnice pustiť.

Prečo ma nechcú pustiť? Pretože nie som.. normálny? Aký je rozdiel medzi normálnym a nenormálnym?
Veľmi som o tom premýšľal. Utiecť som nemohol.. Ale musel som sa odtiaľ dostať. Tak som rozmýšľal ďalej.

Začal som sledovať staršieho z mojich lekárov. Keď som ho dobre naimitoval, vedel som, ako byť "normálny". trvalo to asi 10 dní a potom povedali: "Môžeš ísť domov."

Nechcel som meniť vôbec nič. Lebo sa vo mne nič nezmenilo...
K dospelým, ktorí hovorili: "Ja som ti to povedal!" som mal hlbokú nedôveru.
Viac som sa do nemocnice vrátiť nechcel.
Takže od tej doby som kopíroval ľudí, ako boli moji rodičia a iní dospelí, ktorí hovoria že ich generácia bola správna.

Celú tú dobu som sa držal myšlienky: "Čo to, preboha, som?"


2. Sparťan hudobnej výchovy

Od tej doby si pamätám, bolo prostredie okolo mňa a zdalo sa mi prirodzené hrať na klavír.
Začal som, keď som mal 3. Môj otec hral na trúbku a obaja rodičia mali spoločnú myšlienku naučiť ma hrať na klavír.
Môj dom bol klasickým domovom. Bolo tu veľa orchestrálnych diel. Neskôr, akosi, šansón a tango. Je to zábavný príbeh, ale..
Pretože som nemohol pozerať TV, absolútne nič som o rocku nevedel.

Môj otec mal veľmi rád Enka. Ale nikdy ju nepočúval v dome, ale vždy keď šoféroval. Jeho auto vždy silne páchlo parfumom a pre mňa to bolo ako mučenie. Cítil som sa ako opitý. Enka bolo to, čo som v tej dobe nenávidel. Cítil som sa opitý a bolo mi hrozne. Chcel som čo najrýchlejšie vypadnúť z auta. Ruky som si dal na uši a len som sa modlil, aby som sa odtiaľ dostal. Enka ma podnietila to spraviť. Naozaj som ju nenávidel.
Teraz, keď ju počúvam, páči sa mi. Ale keď som bol dieťa a počúval som to, japonská hudba sama o sebe bola nezlučiteľná s mojou osobou.

V mojej učebnici hudobnej výchovy sa objavilo veľa riekaniek a pesničiek v mollových akordoch. Prečo je japonská hudba tak temná a depresívna? Všetky melódie sú smutné.
V porovnaní s tým je orchestrálna hudba mocná a násilná. Jasné. Nevyhnutne ma začala lákať zahraničná hudba.
Učiteľ, ktorý ma učil od troch rokov hru na klavír, bol dobrý človek. Klavír som miloval. Možno to bolo tým, že bolo zábavné pozerať sa naňho. Páčilo sa mi to natoľko, že som sa nikdy nesťažoval na cvičenie.
Avšak keď som prišiel na základnú školu, hra na klavír sa stala nepríjemnou.
Pochybnosti a otázky som začal mať v 7 rokoch. Cvičenie na klavír bolo pre mňa zahanbujúce.
Cítil som sa veľmi: "Môžem sa na to". Bolo to strašné. Niekoľko krát sme sa presťahovali a jeden po druhom som menil učiteľov. To bola jedna z príčin klavír nenávidieť.

Keď som mal 7 rokov, som sa skoro utopil v mori, nie? Od tej doby sa môj svet stal otvorenou galériou.

Bez ohľadu na to, akého učiteľa som mal v tej dobe, bili by ma. Fackali ma po ruke a po pleci. "Robí ti radosť, robiť to?" pýtali sa chladne. V mojom srdci bola odolnosť voči vzplanutiu. S klavírom som chcel skončiť ale rodičia by mi to nedovolili. Premýšľal som, ako skončiť.
Jediné, čo som mohol spraviť bolo donútiť môjho učiteľa nenávidieť ma. Okolo vstupných dverí jeho domu som omotal reťaz a dal na ňu zámku tak, že by ste sa nemohli dostať dnu. Kričal na mňa: "Sprostý chlapec!!!" a hodil po mne kameň. Veľmi som ho naštval, no donútil som ho povedať: "Toto dieťa je nezodpovedné. Nechaj ho odísť." Zároveň som chcel, aby si moji rodičia mysleli: "Jeho učiteľ nie je doma."

Moje želanie sa nakoniec splnilo - keď som mal 11, s klavírom som skončil.
 


Komentáře

1 Uruha Matsumoto Uruha Matsumoto | Web | 8. ledna 2012 v 19:18 | Reagovat

Milujem tvoj blog ! X3

2 Aya Aya | E-mail | Web | 9. ledna 2012 v 19:55 | Reagovat

[1]:Aww ♥ Arigatoo :) to ma teší ^_^

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama